Bulharsko
Užívateľ: neprihlásený    Prihlásiť   Zaregistrovať sa
Dnes je Pondelok 18.12.2017 Bratislava Sofia Meniny má Slávka, Sláva. Poslať pohľadnicu

História

Bulharsko ako štát založený Chánom Asparuchom existuje už viac než 13 storočí.

HISTORICKÉ FAKTY




Starodávne Bulharsko

Bulharsko ako štát založený Chánom Asparuchom existuje už viac než 13 storočí.
Prvými osadníkmi na území Bulharska boli Tráci a ich civilizáciu dokazujú mnohé archeologické nálezy, odkryté hrobky, objavené zlaté a strieborné poklady. Svedectvá prítomnosti života v prehistorickom období sa zachovali v najlepšie uchovaných obydliach z obdobia neolitu aké boli vôbec objavené – pri meste Stara Zagora, v jaskyni „Bačo Kiro“ pri meste Drjanovo a v jaskyni Magurata neďaleko mesta Belogradčik. Prvá písomná zmienka, kde sa spomína názov „Bulhari“, sa nachádza v anonymnom rímskom chronografe z roku 452 n. l.

Osadníci

Počas doby bronzovej obývali územie dnešného Bulharska Tráci, ktorých ako prvý spomína Homér. Venovali sa poľnohospodárstvu a chovu dobytka, a našli sa dôkazy o ich bohatej kultúre (Vulčitrunský zlatý poklad). Prvé trácke štátne zväzy sa objavili v 11. až 16. storočí p. n. l. a najväčší rozvoj dosiahli v 7. až 6. storočí p. n .l. V 1. storočí p. n. l. dobyli ich územie Rimania a po 5. storočí n. l. sa stali súčasťou Byzantskej ríše. Trákov neskôr postupne asimilovali Slovania, ktorí osídlili Balkánsky polostrov v 6. storočí n. l.

Prvé Bulharské Kráľovstvo.

V druhej polovici 7. storočia osídlili územie dnešného severovýchodného Bulharska Prabulhari, etnická komunita tureckého pôvodu. Spolu so Slovanmi utvorili bulharský štát, ktorý v roku 681 n. l. uznala aj Byzantská ríša. Na čele štátu stál Chán Asparuch a hlavným mestom sa stala Pliska.

Hlavná politická mocnosť

Za vlády Chána Tervela (700 – 718 n. l.) rozšírilo Bulharsko svoje územie a stalo sa hlavnou politickou mocnosťou. Za Chána Kruma (803 – 814) susedilo Bulharsko na západe s ríšou Karola Veľkého a na východe sa dostali bulharské vojská až po hradby Konštantínopolu, hlavného mesta Byzantskej ríše. V roku 864 počas vlády kniežaťa Borisa I. Michaila (852 – 889) prijali Bulhari Kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo. Tento akt zrušil etnické rozdiely medzi Prabulharmi a Slovanmi a začal sa budovať zjednotený bulharský národ.
Po prijatí Kresťanstva vzrástol vplyv Byzantskej ríše, čo dokazuje nálezisko kostí v kláštore Bačkovo (1083). Vznikla bulharská chrámová hudba.


Cyrilika

V druhej polovici 9. storočia vytvorili a rozširovali bratia Cyril (Konštantín Filozof) a Metod cyriliku. Ich žiaci Klement a Nahum prišli do Bulharska, kde boli srdečne privítaní, a našli tu dobré pracovné podmienky. Venovali sa bohatej vzdelávacej a literárnej činnosti. Z Bulharska sa cyrilika rozšírila aj do ďalších slovanských krajín, akými sú dnešné Srbsko a Rusko. Mestá Ochrida a Pliska, a neskôr aj nové hlavné mesto Veliki Preslav, sa stali centrami bulharskej kultúry, a celkovo slovanskej kultúry.


Zlatý vek bulharskej kultúry.

Vláda cára Simeona I. (893 – 927) označuje „Zlatý vek bulharskej kultúry“, a štát za jeho vlády siahal až po Čierne a Egejské more. Počas vlády jeho nasledovníkov bolo Bulharsko oslabené vnútornými bojmi, rozšírilo sa kacírstvo kňaza Bogomila a ovplyvnilo učenie Katarov a Albigencov v západnej Európe.


Druhé Bulharské Kráľovstvo

V roku 1018 dobyla po dlhých bojoch Bulharsko Byzantská ríša. Už od počiatku byzantskej nadvlády začali Bulhari bojovať o oslobodenie. Povstanie v roku 1186, ktoré viedli dvaja bojari – bratia Assen a Peter, zvrhlo nadvládu byzantskej ríše. Bolo založené Druhé Bulharské Kráľovstvo a novým hlavným mestom sa stalo Turnovo. Po roku 1186 vládol v Bulharsku najprv Assen a potom Peter.
Niekdajšia moc Bulharska sa obnovila počas vlády ich najmladšieho brata Kalojana (1197 – 1207), a za vlády cára Ivana Assena II. (1218 – 1241) dosiahlo Druhé Bulharské Kráľovstvo svoj najväčší vzostup: v juhovýchodnej Európe bola nastolená politická hegemónia, územie krajiny sa rozrástlo až po Čierne, Egejské a Jadranské more, rozvíjala sa ekonomika i kultúra.


Nový vrchol

Mocenský rast Bulharska trval až do konca Druhého Bulharského Kráľovstva (1186 – 1396). Literárne a umelecké školy v Turnove rozvíjali tradície bulharskej kultúry, čoho dôkazom sú aj fresky v Bojanskom kostole, kostoly v Turnove, kláštor Zemen, do kameňa vytesané kostoly neďaleko Ivanova, miniatúry v evanjeliu, ktoré patrilo cárovi Ivanovi Alexandrovi a nachádza sa v Britskom múzeu v Londýne, a Manassijova Kronika. V roku 1235 bol najvyššiemu cirkevnému hodnostárovi Bulharska udelený titul Patriarch.

Spory niekoľkých bojarov vyústili do rozdelenia Bulharska na dve kráľovstvá: Vidin a Turnovo, čo krajinu oslabilo, a v roku 1396 stala sa korisťou Osmanskej ríše. Pod osmanskou nadvládou sa Bulharsko nachádzalo takmer päťsto rokov. Prvé roky sa vyznačovali sporadickými a neorganizovanými pokusmi boja za slobodu. Neskôr vzniklo vďaka ilegálnym bojovníkom dobre organizované národné oslobodzovacie hnutie.


Začiatkom 18. storočia sa začal vytvárať bulharský štát a rozvíjalo sa bulharské vzdelanie. Jedným z podnetov bolo aj dielo mnícha Paissiiho z Hilendaru - História Slovanov a Bulharov, z roku 1762. Myšlienky národnej slobody viedli k založeniu autonómnej bulharskej národnej cirkvi, a k rozvoju vzdelania a kultúry. Jednými z najdôležitejších postáv Bulharského národného obrodenia boli Zacharij Zograf, Nikolaj Pavlovič, Stanislav Dospevski a mnoho ďalších. V tomto období sa tiež začali hrávať prvé amatérske divadelné predstavenia.


Začiatok organizovaného revolučného hnutia za oslobodenie spod osmanskej nadvlády sa spája s dielom Georgi Sava Rakovského (1821 – 1867), spisovateľa a žurnalistu, zakladateľa a ideológa národno-oslobodzovacieho hnutia.
Hlavnými predstaviteľmi národno-oslobodzovacieho hnutia boli Vasil Levski (1837 – 1873), stratég a ideológ hnutia a národný hrdina, Ljuben Karavelov (1834 – 1879), spisovateľ a žurnalista, vodca a ideológ hnutia, Christo Botev (1848 – 1876), básnik a žurnalista, revolucionár, demokrat, národný hrdina; a mnoho ďalších Bulharov.

V roku 1876 vypuklo aprílové povstanie, čo bol prvý významný organizovaný pokus o oslobodenie spod osmanskej nadvlády. Povstanie bolo brutálne potlačené a utopené v krvi, no pritiahlo pozornosť európskych krajín na bulharské národné problémy. V roku 1878, ako dôsledok rusko-tureckej vojny za slobodu (1877 – 1878), bol obnovený bulharský štát, no nepodarilo sa dosiahnuť národnú jednotu. Územie Bulharska sa rozdelilo na tri časti: Bulharské kniežatstvo na čele s kniežaťom Alexandrom Battembergom, Východná Rumélia s kresťanským vládcom ktorého určil sultán, zatiaľ čo Trácia a Macedónia ostali pod nadvládou Osmanskej ríše.


Po roku 1878 sa začali v kniežatstve budovať prvé kultúrne a vzdelávacie inštitúcie. V roku 1878 bola postavená Národná knižnica Sv. Cyrila a Metoda, v roku 1888 sa otvorila Ochridská univerzita Sv. Klimenta v Sofii, a v roku 1904 Národné divadlo Ivana Vazova. Prvý film bol premietaný v roku 1897 v Ruse.
Koniec 19. a začiatok 20. storočia bol charakterizovaný pozoruhodnými úspechmi vo všetkých oblastiach výtvarného umenia. To bolo obdobie, kedy vznikli diela bulharských básnikov a spisovateľov ako Ivan Vazov, Aleko Konstantinov, Dimčo Debeljanov, Penčo Slavejkov – jediný Bulhar nominovaný na Nobelovu cenu, Pejo Javorov a mnoho ďalších. Umelci ako Anton Mitov, Ivan Angelov, Ivan Mrkvička, Jaroslav Vešin, B. Schatz a ďalší vytvorili jedni z najvýznamnejších umeleckých diel svojho času. Koncom 19. storočia sa tiež začína bulharská profesionálna hudobná kultúra. Prvými bulharskými skladateľmi boli Emanouil Manolov, Dimiter Christov a Georgi Atanassov – Majster.


Rozhodnutie Berlínskeho kongresu (1878) o rozdelení Bulharska ľudia nikdy neprijali. Tieto rozhodnutia odštartovali povstanie Kresna-Razlog (1878 – 1879), ktoré viedlo k zjednoteniu Bulharského kniežatstva a Východnej Rumélie v roku 1885. Vypuklo tiež povstanie Ilinden-Preobrazhenie (1903).
Ferdinand Saxe-Coburg Gotha, bulharské knieža od roku 1887, vyhlásil nezávislosť Bulharska od Turecka a v roku 1908 sa stal kniežaťom bulharského ľudu. Bulharsko sa zúčastnilo Balkánskej vojny (1912) a spolu so Srbskom a Gréckom bojovalo za slobodu Trácie a Macedónie. Bulharsko síce vojnu vyhralo, no v nasledujúcej vojne medzi spojencami (1913) ho porazilo Rumunsko, Turecko, a jeho niekdajší spojenci.

Účinkovanie Bulharska v prvej svetovej vojne na strane Centrálnych Mocností skončilo národnou katastrofou. V roku 1918 abdikoval knieža Ferdinand v prospech svojho syna Borisa III. Nevilská mierová zmluva z roku 1919 uložila Bulharsku kruté ustanovenia: stratilo prístup k Egejskému moru, Západná Trácia sa stala súčasťou Grécka, Južná Dobroudja bola pripojená k Rumunsku, a územia okolo Strumice, Bosilegradu, Zaribrodu a Kuly dostalo Srbsko-Chorvátsko-Slovinské kráľovstvo. (Južná Dobroudja bola Bulharsku vrátená na základe Bulharsko-Rumunskej dohody z roku 1940.)


Na začiatku štyridsiatych rokov 20. storočia viedlo Bulharsko politiku v záujme Nemecka a mocností Osi. Neskôr sa prerušila účasť bulharských jazdeckých jednotiek na východnom fronte. Cár Boris III. pod tlakom verejnosti nedovolil deportáciu asi 50.000 bulharských Židov.
V auguste 1943 cár Boris III. zomrel a vládu nad krajinou prevzali regenti mladého cára Simeona II. 5. septembra 1944 vtrhla do Bulharska sovietska armáda a 9. septembra sa moci chopila Vláda Vlasteneckého Frontu na čele s Kimonom Georgievom. V roku 1946 bolo Bulharsko vyhlásené za ľudovú republiku. Kráľovná matka, cár Simeon?? a princezná Maria-Luisa odišli z Bulharska cez Turecko do Egypta. K moci sa dostala Bulharská komunistická strana. Všetky strany okrem Vlasteneckého Frontu boli zakázané, ekonomika a banky znárodnené, orná pôda sa musela povinne zadeliť do družstiev. Riadenie štátu prevzali postupne Georgi Dimitrov, Vassil Kolarov, Vulko Červenkov, Anton Jugov a Todor Živkov.

Dátum 10. november 1989 znamená začiatok demokratických zmien v Bulharsku. Prijala sa nová ústava (1991), obnovili sa politické strany, zreštituovali sa majetky vyvlastnené v roku 1947, začala privatizácia a reštitúcia pozemkov. V roku 1990 sa prezidentom Bulharska stal Želju Želev, ktorý je prvým demokraticky zvoleným prezidentom.
Hlavnými prioritami bulharskej zahraničnej politiky sa stali členstvo v Európskej Únii a NATO. Vďaka tomu, že krajina dosiahla významný pokrok v plnení kritérií pre členstvo v EÚ, bola 10. decembra 1999 pozvaná začať predvstupové rokovania. Tieto sa začali v Bruseli 15. februára 2000. 1. decembra 2000 sa Rada Ministrov Spravodlivosti a Vnútra Európskej Únie rozhodla vyradiť Bulharsko zo zoznamu pre krajiny s vízovou povinnosťou.


Úvodná stránka Mapa stránok Vytlačiť stránku Copyright © 2008 Soyamedia s.r.o. Všetky práva vyhradené.
Ste 672961 návštevník od 1.1.2007.