História

HISTORICKÉ FAKTY

• Prvé Bulharské Krá?ovstvo
• Druhé Bulharské Krá?ovstvo
• Tretie Bulharské Krá?ovstvo
• Novšia história Bulharska

Bulharsko ako štát založený Chánom Asparuchom existuje už viac než 13 storo?í.
Prvými osadníkmi na území Bulharska boli Tráci a ich civilizáciu dokazujú mnohé archeologické nálezy, odkryté hrobky, objavené zlaté a strieborné poklady. Svedectvá prítomnosti života v prehistorickom období sa zachovali v najlepšie uchovaných obydliach z obdobia neolitu aké boli vôbec objavené – pri meste Stara Zagora, v jaskyni „Ba?o Kiro“ pri meste Drjanovo a v jaskyni Magurata ne?aleko mesta Belograd?ik. Prvá písomná zmienka, kde sa spomína názov „Bulhari“, sa nachádza v anonymnom rímskom chronografe z roku 452 n. l.

Osadníci

Po?as doby bronzovej obývali územie dnešného Bulharska Tráci, ktorých ako prvý spomína Homér. Venovali sa po?nohospodárstvu a chovu dobytka, a našli sa dôkazy o ich bohatej kultúre (Vul?itrunský zlatý poklad). Prvé trácke štátne zväzy sa objavili v 11. až 16. storo?í p. n. l. a najvä?ší rozvoj dosiahli v 7. až 6. storo?í p. n .l. V 1. storo?í p. n. l. dobyli ich územie Rimania a po 5. storo?í n. l. sa stali sú?as?ou Byzantskej ríše. Trákov neskôr postupne asimilovali Slovania, ktorí osídlili Balkánsky polostrov v 6. storo?í n. l.

Prvé Bulharské Krá?ovstvo.

V druhej polovici 7. storo?ia osídlili územie dnešného severovýchodného Bulharska Prabulhari, etnická komunita tureckého pôvodu. Spolu so Slovanmi utvorili bulharský štát, ktorý v roku 681 n. l. uznala aj Byzantská ríša. Na ?ele štátu stál Chán Asparuch a hlavným mestom sa stala Pliska.

Hlavná politická mocnos?

Za vlády Chána Tervela (700 – 718 n. l.) rozšírilo Bulharsko svoje územie a stalo sa hlavnou politickou mocnos?ou. Za Chána Kruma (803 – 814) susedilo Bulharsko na západe s ríšou Karola Ve?kého a na východe sa dostali bulharské vojská až po hradby Konštantínopolu, hlavného mesta Byzantskej ríše. V roku 864 po?as vlády knieža?a Borisa I. Michaila (852 – 889) prijali Bulhari Kres?anstvo ako oficiálne náboženstvo. Tento akt zrušil etnické rozdiely medzi Prabulharmi a Slovanmi a za?al sa budova? zjednotený bulharský národ.
Po prijatí Kres?anstva vzrástol vplyv Byzantskej ríše, ?o dokazuje nálezisko kostí v kláštore Ba?kovo (1083). Vznikla bulharská chrámová hudba.

Cyrilika

V druhej polovici 9. storo?ia vytvorili a rozširovali bratia Cyril (Konštantín Filozof) a Metod cyriliku. Ich žiaci Klement a Nahum prišli do Bulharska, kde boli srde?ne privítaní, a našli tu dobré pracovné podmienky. Venovali sa bohatej vzdelávacej a literárnej ?innosti. Z Bulharska sa cyrilika rozšírila aj do ?alších slovanských krajín, akými sú dnešné Srbsko a Rusko. Mestá Ochrida a Pliska, a neskôr aj nové hlavné mesto Veliki Preslav, sa stali centrami bulharskej kultúry, a celkovo slovanskej kultúry.

Zlatý vek bulharskej kultúry.

Vláda cára Simeona I. (893 – 927) ozna?uje „Zlatý vek bulharskej kultúry“, a štát za jeho vlády siahal až po ?ierne a Egejské more. Po?as vlády jeho nasledovníkov bolo Bulharsko oslabené vnútornými bojmi, rozšírilo sa kacírstvo k?aza Bogomila a ovplyvnilo u?enie Katarov a Albigencov v západnej Európe.

Druhé Bulharské Krá?ovstvo

V roku 1018 dobyla po dlhých bojoch Bulharsko Byzantská ríša. Už od po?iatku byzantskej nadvlády za?ali Bulhari bojova? o oslobodenie. Povstanie v roku 1186, ktoré viedli dvaja bojari – bratia Assen a Peter, zvrhlo nadvládu byzantskej ríše. Bolo založené Druhé Bulharské Krá?ovstvo a novým hlavným mestom sa stalo Turnovo. Po roku 1186 vládol v Bulharsku najprv Assen a potom Peter.
Niekdajšia moc Bulharska sa obnovila po?as vlády ich najmladšieho brata Kalojana (1197 – 1207), a za vlády cára Ivana Assena II. (1218 – 1241) dosiahlo Druhé Bulharské Krá?ovstvo svoj najvä?ší vzostup: v juhovýchodnej Európe bola nastolená politická hegemónia, územie krajiny sa rozrástlo až po ?ierne, Egejské a Jadranské more, rozvíjala sa ekonomika i kultúra.

Nový vrchol

Mocenský rast Bulharska trval až do konca Druhého Bulharského Krá?ovstva (1186 – 1396). Literárne a umelecké školy v Turnove rozvíjali tradície bulharskej kultúry, ?oho dôkazom sú aj fresky v Bojanskom kostole, kostoly v Turnove, kláštor Zemen, do kame?a vytesané kostoly ne?aleko Ivanova, miniatúry v evanjeliu, ktoré patrilo cárovi Ivanovi Alexandrovi a nachádza sa v Britskom múzeu v Londýne, a Manassijova Kronika. V roku 1235 bol najvyššiemu cirkevnému hodnostárovi Bulharska udelený titul Patriarch.

Spory nieko?kých bojarov vyústili do rozdelenia Bulharska na dve krá?ovstvá: Vidin a Turnovo, ?o krajinu oslabilo, a v roku 1396 stala sa koris?ou Osmanskej ríše. Pod osmanskou nadvládou sa Bulharsko nachádzalo takmer pä?sto rokov. Prvé roky sa vyzna?ovali sporadickými a neorganizovanými pokusmi boja za slobodu. Neskôr vzniklo v?aka ilegálnym bojovníkom dobre organizované národné oslobodzovacie hnutie.

Za?iatkom 18. storo?ia sa za?al vytvára? bulharský štát a rozvíjalo sa bulharské vzdelanie. Jedným z podnetov bolo aj dielo mnícha Paissiiho z Hilendaru - História Slovanov a Bulharov, z roku 1762. Myšlienky národnej slobody viedli k založeniu autonómnej bulharskej národnej cirkvi, a k rozvoju vzdelania a kultúry. Jednými z najdôležitejších postáv Bulharského národného obrodenia boli Zacharij Zograf, Nikolaj Pavlovi?, Stanislav Dospevski a mnoho ?alších. V tomto období sa tiež za?ali hráva? prvé amatérske divadelné predstavenia.

Za?iatok organizovaného revolu?ného hnutia za oslobodenie spod osmanskej nadvlády sa spája s dielom Georgi Sava Rakovského (1821 – 1867), spisovate?a a žurnalistu, zakladate?a a ideológa národno-oslobodzovacieho hnutia.
Hlavnými predstavite?mi národno-oslobodzovacieho hnutia boli Vasil Levski (1837 – 1873), stratég a ideológ hnutia a národný hrdina, Ljuben Karavelov (1834 – 1879), spisovate? a žurnalista, vodca a ideológ hnutia, Christo Botev (1848 – 1876), básnik a žurnalista, revolucionár, demokrat, národný hrdina; a mnoho ?alších Bulharov.

V roku 1876 vypuklo aprílové povstanie, ?o bol prvý významný organizovaný pokus o oslobodenie spod osmanskej nadvlády. Povstanie bolo brutálne potla?ené a utopené v krvi, no pritiahlo pozornos? európskych krajín na bulharské národné problémy. V roku 1878, ako dôsledok rusko-tureckej vojny za slobodu (1877 – 1878), bol obnovený bulharský štát, no nepodarilo sa dosiahnu? národnú jednotu. Územie Bulharska sa rozdelilo na tri ?asti: Bulharské kniežatstvo na ?ele s knieža?om Alexandrom Battembergom, Východná Rumélia s kres?anským vládcom ktorého ur?il sultán, zatia? ?o Trácia a Macedónia ostali pod nadvládou Osmanskej ríše.

Po roku 1878 sa za?ali v kniežatstve budova? prvé kultúrne a vzdelávacie inštitúcie. V roku 1878 bola postavená Národná knižnica Sv. Cyrila a Metoda, v roku 1888 sa otvorila Ochridská univerzita Sv. Klimenta v Sofii, a v roku 1904 Národné divadlo Ivana Vazova. Prvý film bol premietaný v roku 1897 v Ruse.
Koniec 19. a za?iatok 20. storo?ia bol charakterizovaný pozoruhodnými úspechmi vo všetkých oblastiach výtvarného umenia. To bolo obdobie, kedy vznikli diela bulharských básnikov a spisovate?ov ako Ivan Vazov, Aleko Konstantinov, Dim?o Debeljanov, Pen?o Slavejkov – jediný Bulhar nominovaný na Nobelovu cenu, Pejo Javorov a mnoho ?alších. Umelci ako Anton Mitov, Ivan Angelov, Ivan Mrkvi?ka, Jaroslav Vešin, B. Schatz a ?alší vytvorili jedni z najvýznamnejších umeleckých diel svojho ?asu. Koncom 19. storo?ia sa tiež za?ína bulharská profesionálna hudobná kultúra. Prvými bulharskými skladate?mi boli Emanouil Manolov, Dimiter Christov a Georgi Atanassov – Majster.

Rozhodnutie Berlínskeho kongresu (1878) o rozdelení Bulharska ?udia nikdy neprijali. Tieto rozhodnutia odštartovali povstanie Kresna-Razlog (1878 – 1879), ktoré viedlo k zjednoteniu Bulharského kniežatstva a Východnej Rumélie v roku 1885. Vypuklo tiež povstanie Ilinden-Preobrazhenie (1903).
Ferdinand Saxe-Coburg Gotha, bulharské knieža od roku 1887, vyhlásil nezávislos? Bulharska od Turecka a v roku 1908 sa stal knieža?om bulharského ?udu. Bulharsko sa zú?astnilo Balkánskej vojny (1912) a spolu so Srbskom a Gréckom bojovalo za slobodu Trácie a Macedónie. Bulharsko síce vojnu vyhralo, no v nasledujúcej vojne medzi spojencami (1913) ho porazilo Rumunsko, Turecko, a jeho niekdajší spojenci.

Ú?inkovanie Bulharska v prvej svetovej vojne na strane Centrálnych Mocností skon?ilo národnou katastrofou. V roku 1918 abdikoval knieža Ferdinand v prospech svojho syna Borisa III. Nevilská mierová zmluva z roku 1919 uložila Bulharsku kruté ustanovenia: stratilo prístup k Egejskému moru, Západná Trácia sa stala sú?as?ou Grécka, Južná Dobroudja bola pripojená k Rumunsku, a územia okolo Strumice, Bosilegradu, Zaribrodu a Kuly dostalo Srbsko-Chorvátsko-Slovinské krá?ovstvo. (Južná Dobroudja bola Bulharsku vrátená na základe Bulharsko-Rumunskej dohody z roku 1940.)

Na za?iatku štyridsiatych rokov 20. storo?ia viedlo Bulharsko politiku v záujme Nemecka a mocností Osi. Neskôr sa prerušila ú?as? bulharských jazdeckých jednotiek na východnom fronte. Cár Boris III. pod tlakom verejnosti nedovolil deportáciu asi 50.000 bulharských Židov.
V auguste 1943 cár Boris III. zomrel a vládu nad krajinou prevzali regenti mladého cára Simeona II. 5. septembra 1944 vtrhla do Bulharska sovietska armáda a 9. septembra sa moci chopila Vláda Vlasteneckého Frontu na ?ele s Kimonom Georgievom. V roku 1946 bolo Bulharsko vyhlásené za ?udovú republiku. Krá?ovná matka, cár Simeon?? a princezná Maria-Luisa odišli z Bulharska cez Turecko do Egypta. K moci sa dostala Bulharská komunistická strana. Všetky strany okrem Vlasteneckého Frontu boli zakázané, ekonomika a banky znárodnené, orná pôda sa musela povinne zadeli? do družstiev. Riadenie štátu prevzali postupne Georgi Dimitrov, Vassil Kolarov, Vulko ?ervenkov, Anton Jugov a Todor Živkov.

Dátum 10. november 1989 znamená za?iatok demokratických zmien v Bulharsku. Prijala sa nová ústava (1991), obnovili sa politické strany, zreštituovali sa majetky vyvlastnené v roku 1947, za?ala privatizácia a reštitúcia pozemkov. V roku 1990 sa prezidentom Bulharska stal Želju Želev, ktorý je prvým demokraticky zvoleným prezidentom.
Hlavnými prioritami bulharskej zahrani?nej politiky sa stali ?lenstvo v Európskej Únii a NATO. V?aka tomu, že krajina dosiahla významný pokrok v plnení kritérií pre ?lenstvo v EÚ, bola 10. decembra 1999 pozvaná za?a? predvstupové rokovania. Tieto sa za?ali v Bruseli 15. februára 2000. 1. decembra 2000 sa Rada Ministrov Spravodlivosti a Vnútra Európskej Únie rozhodla vyradi? Bulharsko zo zoznamu pre krajiny s vízovou povinnos?ou.